Marx tvrdil, že “vitalita primitívnych komunít bola neporovnateľne väčšia ako tá … moderných kapitalistických spoločností.” Toto tvrdenie bolo odvtedy potvrdené početnými štúdiami, ktoré sú úhľadne zosumarizované v tomto vstupe z prestížnej Cambridgeskej encyklopédie lovcov a zberačov. Ako Encyklopédia hovorí: “Lov a zber boli prvou a najúspešnejšou ľudskou adaptáciou, trvajúcou najmenej 90 percent ľudskej histórie. Takto žili všetci ľudia ešte pred 12 000 rokmi.”

Iróniou moderného života je, že napriek obrovským nárastom materiálnej hojnosti a storočiam technologického pokroku, si lovci-zberači, ľudia, ktorí žili bez takmer žiadnych materiálnych statkov, užívali život mnohými spôsobmi rovnako uspokojujúco a hodnotne, ako boli vedené životy v priemyselnom Severe. Mnohé lovecko-zberačské spoločenstvá žili v blahobyte, v tom zmysle, že mali všetko, čo potrebovali. Napríklad, etnografické záznamy kmeňa Ju/’hoansi z Južnej Afriky ukazujú, že členovia tejto spoločnosti mali primeranú stravu, prístup k prostriedkom, ktoré im umožňovali vytvárať živý a hojný voľný čas. (Lee 1993). Trávili svoj voľný čas jedením, pitím, hrami a kontaktom s ostatnými – v skratke, tými činnosťami, ktoré sú tak veľmi spájané s blahobytom. Mnohé lovecko-zberačské spoločnosti si tiež užívali veľké množstvo osobnej slobody.

Napríklad, v kmeni !Kung a ani v kmeni tanzánskych Hadza neboli vôbec žiadni vodcovia, alebo len dočasní vodcovia, ktorých autorita bola veľmi obmedzená. Tieto spoločenstvá nemali žiadne sociálne triedy a preukázateľne žiadnu diskrimináciu založenú na pohlaví. Ich spôsoby žitia a spôsoby kolektívneho rozhodovania im dovoľovali prežiť a prosperovať desaťtisíce rokov v rovnováhe s ich prostredím, bez ničenia zdrojov, na ktorých bola ich ekonomika založená.

Čím viac sa učíme o lovcoch-zberačoch, tým viac zisťujeme, že kultúrne presvedčenie okolitého moderného trhového kapitalizmu sa nestotožňuje s univerzálnou “ľudskou povahou”. Predpoklady o ľudskom správaní, ktoré členovia trhových spoločností považujú za univerzálne, že ľudia sú prirodzene súťaživí a nenásytní, a že spoločenské vrstvenie je prirodzené, sa nevzťahujú na mnohých lovcov-zberačov. Dominantná škola ekonomickej teórie v industrializovanom svete, neoklasická ekonomika, považuje tieto atribúty za základné pre ekonomický pokrok a bohatstvo. Je pravdou, že lovecko-zberačské spoločnosti ukazujú širokú rozmanitosť kultúrnych zákonitostí, niektoré menej rovnostárske a niektoré menej blahobytné, ako hovorí Sahlins (1972). Napriek tomu skutočná existencia spoločností žijúcich primerane, dokonca šťastne, bez priemyslu, poľnohospodárstva a s minimálnym majetkom ponúka výzvu konceptu ľudskej povahy, ktorý zastáva mnoho ekonómov.

Mytológia trhu

Ekonomika je vo väčšine kníh definovaná ako “výskum rozloženia nedostatkových zdrojov medzi alternatívnymi zostatkami.” Ľudia, ako sa hovorí, majú neobmedzené potreby a obmedzené prostriedky na uspokojenie týchto potrieb, takže nutným výsledkom je nedostatok. Nemôžeme mať všetko, čo chceme, takže sa musíme rozhodnúť, čo by sme mať mohli. Každý akt konzumu je teda aj aktom odmietania. Čím viac spotrebúvame, tým viac sme deprivovaní. V tomto ponurom stave vecí je našou prácou, ako ekonomických bytostí, rozdeliť naše obmedzené príjmy, aby sme získali najväčšie možné potešenie z tých relatívne málo vecí, ktoré sme schopní si kúpiť.

Kultúrne domnienky podporujúce priemyselný kapitalizmus slúžia na ospravedlnenie vlastného vzťahu, ktorý sa nedávno vyvinul medzi ľuďmi a medzi ľuďmi a zbytkom sveta. Stredom tejto domnienky je pojem “ekonomický človek.“ Tento “človek” je prirodzene nenásytný, súťaživý, racionálny, vypočítavý a navždy hľadajúci cestu k vylepšeniu svojho materiálneho blahobytu.

V súčasnosti tí z nás, ktorí sa nachádzajú v priemyselnom severe, ťažko rozpoznávajú myšlienku ekonomického človeka ako kultúrnu domnienku, ako protiklad k všeobecnému faktu, pretože to presne popisuje väčšiu časť sporu. Delíme svoj čas od skorého veku, aby sme mali tréning potrebný na získavanie príjmu; opatrne rozdeľujeme tento príjem medzi oslnivý rad tovarov a služieb dostupných na trhovisku.

Mohli by sme žartovať o iracionalite nášho druhu, ale všetci hlboko veríme, že sme osobne celkom racionálni a dôslední v rozhodnutiach, ktoré robíme. Veríme, že chcieť mať viac a viac vecí je prirodzenou ľudskou vlastnosťou. Ceníme si viac osobné ako spoločenské. Súťaženie a rozširovanie, nie kooperácia a stabilita, popisujú pravidlá, ktoré používa náš ekonomický svet. Všetci sme teraz ekonomické osoby. Máme obmedzené zdroje (príjmy) a veľmi dlhý zoznam vecí, ktoré by sme chceli mať.

Neoklasická ekonomická teória obsahuje viac ako len súbor domnienok o ľudskej povahe. Je to aj ideológia ospravedlňujúca existujúce ekonomické usporiadanie, využívanie zdrojov a distribúciu bohatstva (Gowdy a O’Hara 1995). Tento domnienkový systém vidí triedne rozdelenie ako nevyhnutné a prírodu ako súbor “prírodných zdrojov“ používaných na naplnenie motoru ekonomického rastu a technologického pokroku. Nerovnosť v rozdeľovaní tovaru medzi jednotlivcov v kapitalistickej ekonomike je nastavená podľa “marginálnej výrobnej teórie rozdeľovania“. Pracovníci sú odmeňovaní na základe ich príspevku do celkového ekonomického výstupu. Napríklad, ak firma najme ďalšieho pracovníka a hodnota výstupu firmy vzrastie o 100 USD za deň (vrátane ekonomického zisku), denná mzda tohto pracovníka by mala byť 100 USD. Tí, ktorí dávajú viac do celkovej ekonomiky spoločnosti by mali dostať vyšší podiel ako tí, ktorí dávajú menšie množstvo. Ekonómovia ďalej argumentujú, že konkurencia zaručuje výsledky, ktorých odmeny sú zhodné s hodnotou marginálneho produktu práce. Ideologická implikácia marginálnej výrobnej teórie je, že v ekonomike založenej na konkurencii majú všetci pracovníci sklon k získaniu platu, ktorý si zaslúžia.

V neoklasickej ekonomickej teórii trhovej výmeny, historické a spoločenské pomery, ktoré umožňujú jednej osobe produkovať viac ako inej, nie sú stanovené. Napríklad, naakumulované bohatstvo dáva osobe prístup k väčšiemu kapitálu a tak jeho alebo jej marginálny produkt bude vo všeobecnosti vyšší ako produkt osoby narodenej do menej privilegovaných pomerov. Vo všeobecnosti, osoba s vyšším vzdelaním – opäť, obyčajne vďaka rodinným pomerom – bude mať vyšší marginálny produkt a teda vyšší príjem ako osoba s nižším vzdelaním. Neoklasická teória vidí jednotlivcov ako izolovaných výrobcov a izolovaných spotrebiteľov trhových tovarov, súťažiacich medzi sebou o nedostatkové zdroje. Hodnota jedného človeka ako jednotlivca je väčšinou funkciou ekonomického úspechu, hromadenia (a spotrebovávania) väčšieho bohatstva, ako to robí jeho sused.

Pohľad na ľudskú povahu vloženú do neoklasickej ekonomickej teórie je anomáliou medzi ľudskými kultúrami. V skutočnosti základný organizačný princíp našej trhovej ekonomiky – že ľudia sú vedení chamtivosťou a prísľub, že viac je vždy lepšie ako menej – je jedinou cestou priblíženia sa k ekonomickému problému ako prežiť. Mnohé kultúry majú veľmi rozdielne spôsoby organizácie výroby a distribúcie. Napríklad medzi členmi kmeňu Hadza sú vypracované pravidlá, aby sa zaistilo, že všetko mäso je rozdelené spravodlivo. Hromadiť, alebo dokonca mať vyšší podiel ako majú iní je spoločensky neakceptovateľné. Okrem osobných vecí, ako nástroje, zbrane, alebo fajky, existujú sankcie proti hromadeniu vlastníctva. Okrem toho, kvôli neustálemu pohybu lovcov-zberačov, je vlastníctvo na obtiaž. Podľa Woodburna (1982), v kmeni the !Kung a Hadza, by bolo hromadenie jedla nemysliteľné keby bola iná osoba hladná. Lovec-zberač reprezentuje “neekonomického človeka“ (Sahlins 1972:13).

Lovci-zberači nám dávajú možnosť nahliadnuť do ľudskej povahy v úplne inej forme, predtým než bola riadená trhovými vzťahmi a modernou myšlienkou individualizmu. Môžu existovať sociálne vytvorené hranice kooperácie, znižovania spotreby a vo všeobecnosti v udržateľnom žití v súčasnej štruktúre našej priemyselnej ekonomike; ale na základe vedomia, že takmer po celé ľudské dejiny tieto hranice neexistovali, je nemožné vyvodzovať, že je na nich niečo “prirodzené“. Skutočná existencia a osobitne úspech lovecko-zberačských spoločností potvrdzujú, že existujú vysoko úspešné cesty organizovania výroby a rozdeľovania, iné ako tie založené na kokurenčných trhoch.

LOVCI-ZBERAČI AKO VÝZVA K EKONOMICKEJ ORTODOXII

Najdôležitejšie výzvy ekonomickej ortodoxie, ktoré vychádzajú z popisu života lovecko-zberačských spoločností sú, že (1) ekonomické predstavy nedostatku sú spoločensky vykonštruované, nie sú základnou súčasťou ľudskej existencie, že oddelenie práce od spoločenského života nie je nutnou vlastnosťou ekonomickej výroby, (3) že spájanie súkromného blahobytu so súkromnou výrobou nie je nutne vlastnosťou ekonomickej organizácie, (4) že sebeckosť a súťaživosť sú aspektami ľudskej povahy, ale nie nutne dominantnými, a že (5) nerovnosť založená na triede a pohlaví nie je nutne vlastnosťou ľudskej spoločnosti.

Nedostatok

Pojem nedostatku je prevažne spoločenským výtvorom, nie nutnou vlastnosťou ľudskej existencie alebo ľudskej povahy. Život lovcov-zberačov môže byť považovaný za blahobytný, pretože dosahujú rovnováhu medzi prostriedkami a cieľmi tým, že majú všetko, čo potrebujú a chcú len trochu viac. Keď sa pýtali muža z kmeňa !Kung, prečo nesadí plodiny, odpovedal: “Prečo by sme mali sadiť, keď na svete je tak veľa mongongo orechov?” (Lee 1968:33). A ako pokračuje jedna pieseň kmeňa JuPhoansi, “Ak niekto pracuje pre živobytie, je to jeho problém!” (Lee 1993:39). Lovci-zberači majú malé materiálne vlastníctvo, ale veľa voľného času a, preukázateľne, bohatší spoločenský život ako je “blahobytný” život na priemyselnom severe. Na rozdiel od mnohých lovecko-zberačských ekonomík, moderný priemyselný systém vytvára nedostatok tvorbou neobmedzených potrieb. Spotrebitelia sú závislí na plynulom toku spotrebiteľských tovarov a cítia sa neustále deprivovaní, pretože závislosť nemôže byť nikdy nasýtená. Sahlinsovými (1972:4) slovami:

“Spotreba je dvojitou tragédiou: čo začína v nedostatku skončí depriváciou:’ Moderná celosvetová závislosť na materiálnom bohatstve ohrozuje naše psychologické zdravie rovnako ako biologické a geofyzické základy nášho ekonomického systému.“

Produkčná aktivita

Druhou skutočnosťou o živote lovcov-zberačov je, že práca je spoločenská a kooperatívna. Typicky, lovci-zberači “s okamžitou spotrebou” (Barnard and Woodburn 1988, Testart 1982, Woodburn 1982), tí s najjednoduchšími technológiami ako Hadza a !Kung, strávili iba tri alebo štyri hodiny tým, čo by sme mohli nazvať ekonomickými aktivitami. Tieto aktivity zahŕňajú lov veľkého množstva živočíšnych druhov a zber obrovskej variety rastlinného materiálu. Úspešná výroba závisí na detailnej znalosti vlastností a životných úsekov rastlín a živočíšnych druhov, na ktorých je závislé ich prežite, nie na majetkovej výbave. Lov a zber je spojený s rituálmi, socializáciou a umeleckým vyjadrením. Myšlienka, že zarábať si na život je drina, ktorej jediným zmyslom je umožniť nám žiť naše “skutočné” životy, nie je v lovecko-zberačských kultúrach prezentovaná.

Distribúcia

Tretia skutočnosť o lovecko-zberačských ekonomikách je tiež v rozpore s pojmom ekonomického človeka, ktorý je stredom modernej ekonomickej teórie: neexistuje žiadne potrebné spojenie medzi výrobou jednotlivcami a rozdeľovaním medi jednotlivcov. Ekonómovia argumentujú, že zdieľanie má ekonomicky racionálny základ (Frank 1994). Osoba, s ktorou zdieľame svoj dnešný úlovok nás môže nasýtiť zajtra, ak nás opustí šťastie, alebo zlyhajú naše schopnosti. Na základe tohto je zdieľanie určitým druhom poistenia, ktoré racionálne odstraňuje riziko hladu. Avšak zdieľanie v lovecko-zberačských kultúrach je oveľa hlbšie ako bolo spomínané. V mnohých kultúrach, prinajmenšom, neexistuje spojenie medzi tým, kto vytvára a tým, kto prijíma ekonomické výstupy. Napríklad podľa Woodburna (1982), niektorí členovia kmeňa Hadza v skutočnosti nikdy v živote nevykonávajú žiadnu prácu. Mnoho mužov Hadzi hazarduje s hrotmi oštepov a mnohí sú neochotní loviť kvôli strachu, že si zničí herné “žetóny”, ale títo ľudia aj naďalej získávajú ich plný podiel lovených zvierat. Hoci je “freeloading” stále potencionálnym problémom v kultúrach Lill, pohŕdanie tými, ktorí nie sú zapojení do produktívnej činnosti je evidentne kultúrne špecifický cit.

Deľba mäsa v kmeni Ju/’hoansi je dôležitou spoločenskou udalosťou. Musí sa brať veľká starostlivosť, aby bola deľba vykonaná správne. Lee (1993:50) píše: “Deľba je vykonáva s veľkou starostlivosťou, podľa súboru pravidiel, rozobratie a usporiadanie jednotlivých kusov do hodiny tak, že každý príjemca dostane správne množstvo. Úspešná deľba je zapamätaná s úctou ešte týždne potom, naopak nesprávna deľba mäsa môže spôsobiť hádky medzi blízkymi príbuznými.” Ako protiklad, trhový systém zakladajúci rozdeľovanie na izolovanej produktivite každého jednotlivca popiera spoločenskú povahu výroby a v rovnakom čase ničí sociálne putá, ktoré pomáhajú udržiavať ostatné spoločnosti pohromade.

Vlastníctvo a kapitál

Záznamy raných európskych bádateľov a antropológov ukazujú, že zdieľanie a nedostatok záujmu o vlastníctvo osobného majetku sú spoločnými charakteristickými vlastnosťami lovcov-zberačov. Medzi Hadza sa nedostatok osobného vlastníctva vecí vzťahuje tiež na vlastníctvo zdrojov (Woodburn 1968). Pokusy charakterizovať vzťah niektorých lovcov-zberačov ku krajine ako “vlastníctvo“, môžu byť pokusom vnútiť západný štýl myslenia ľuďom, ktorí majú veľmi rozdielne názory na vzťah medzi ľuďmi a medzi ľuďmi a prírodou. Riches (1995) argumentuje, že pojem “vlastníctvo” by mal byť používaný iba v prípadoch, kedy je u ľudí pozorované popierania práva iným ľuďom na používanie jednotlivých zdrojov. Obyčajný čin žiadania si súhlasu môže byť spoločenskou konvenciou vyjadrujúcou priateľský úmysel a nemusí byť náznakom “legálnej“ kontroly nad zdrojmi.

Mnoho lovcov-zberačov s okamžitou spotrebou závisí iba na svojich telách a inteligencii k získaniu svojej dennej obživy. Mobilita je prvoradá a fyzický kapitál je nevyhnutne jednoduchý. Kapitál v lovecko-zberačskom svete nie je fyzická vec, ktorou môže byť manipulované, a ktorá môže byť kontrolovaná, ale skôr znalosť, ktorá je zdieľaná a dostupná pre všetkých (pozri rozhovor vo Veblen 1907). S touto znalosťou môžu lovci-zberači rýchlo vybudovať svoju materiálnu kultúru. Turnbull (1965:19) píše o Pygmejoch strednej Afriky: “Materiály na výrobu prístreškov, oblečenia a všetkých ostatných nutných vecí materiálnej kultúry sú poruke v potrebnom momente.” Na rozdiel od vyrobeného kapitálu priemyselnej spoločnosti, lovecko-zberačská kapitálová zásoba je znalosť, ktorá je voľne predávaná, a ktorej kontrolovanie pre osobné výhody je nemožné. Okrem toho, nedostatok záujmu pre získavanie materiálnych tovarov dáva lovcom-zberačom slobodu na užívanie si života. Väčšia časť života lovcov-zberačov nie je strávená na pracovisku bez priateľov a rodiny, ale rozprávaním, oddychovaním, zdieľaním a oslavovaním; skrátka bytím človekom. Toto je ideál modernej západnej spoločnosti, vyjadrený v hlavných náboženstvách a v populárnej kultúre, ale je prevažne neuskutočnený.

Nerovnosť

Nakoniec, nerovnosť nie je prirodzenou vlastnosťou ľudských spoločností. Lovecko-zberačské spoločnosti s okamžitou spotrebou boli “agresívne rovnostárske” (Woodburn 1982). Tieto spoločnosti pracovali kvôli, nie napriek, faktu, že energia a právomoc bola pod kontrolou. Nerovnosť ako výsledok ľudskej povahy je ďalšou stranou kultúrneho mýtu ekonomického človeka. Logika ekonomickej racionality ospravedlňuje, ako nevyhnutné, rozdiely v príjme založené na triede, rase alebo pohlaví. Niekedy je toto ospravedlňovanie verejné, ale obvykle (a zákernejšie) koná pomocou výziev ekonomickej efektivity. Kompromis medzi ekonomickým rastom a rovnosťou je vlastnosťou mnohých úvodných učebníc. Ak naša spoločnosť chybuje na strane prílišnej spravodlivosti (tak pokračuje príbeh), motivácia k práci bude stratená, výroba skolabuje a dokonca aj dočasné oprávnenia vyššej príjmovej nerovnosti skončia omnoho horšie ako predtým.

Literatúra o lovcoch-zberačoch ukazuje, že “ekonomická racionalita” je typická pre trhový kapitalizmus a je zakoreneným súborom kultúrnych názorov, nie objektívnym univerzálnym zákonom prírody. Existuje mnoho iných, rovnako racionálnych, spôsobov správania sa, ktoré sa neprispôsobujú zákonom trhovej výmeny. Mýtus ekonomického človeka vysvetľuje organizačný princíp súčasného kapitalizmu, nič viac alebo menej (Heilbroner 1993). Nie je to o nič viac racionálnejšie ako mýty, ktorými sa riadia spoločnosti Hadza, Aborigéni alebo !Kung. Avšak v priemyselných spoločnostiach mýtus ekonomického človeka ospravedlňuje ( malým počtom ľudí) privlastňovanie si ľudskej materiálnej kultúry, ktorá sa vyvíjala počas milénií, a taktiež privlastňovanie a ničenie fyzických a biologických zdrojov sveta (Gowdy 1997).

LOVCI-ZBERAČI A MODERNÝ SVET

Lovci-zberači boli vystavení tým istým slabým stránkam ako všetci ľudia: agresivite, žiarlivosti a lakomstvu. Mnohé skupiny lovcov-zberačov mali hlboký dopad na prírodné životné prostredie rovnako, ako majú iné veľké druhy. (Flannery 1994, Gamble 1993). Takéto spoločnosti však boli v ekologickej a sociálnej harmónii k výnimočnému stavu v priemyselných spoločnostiach. Toto je informatívne samé o sebe, odkedy ľudia žili ako lovci-zberači počas takmer celého obdobia existencie nášho druhu na tejto planéte. Taktiež informatívny je vzťah medzi sociálnym rovnostárstvom a environmentálnou udržateľnosťou. Rovnaké vlastnosti, ktoré podporujú rovnostársku spoločenskú štruktúru – zdieľanie, kolektívne rozhodovanie a ekonomika založená na znalostiach – tiež podporovali environmentálnu harmóniu. Lovci-zberači nepestovali zámerne vyššie etické vedomie; ich vzory správania boli zakorenené v materiálnych vlastnostiach ich ekonomík.

So súčasnou populáciou Zeme blížiacej sa k 6 miliardám sa nemôžeme vrátiť k lovecko-zberačskému spôsobu života, s výnimkou katastrofického kolapsu ľudskej civilizácie. Avšak môžeme pracovať na včlenení niektorých vlastností lovecko-zberačských spoločností, ktoré fungovali v podpore ekologickej a sociálnej harmónie. Tieto vlastnosti zahŕňajú nasledovné:

Sociálna bezpečnosť

V spoločnostiach s okamžitou spotrebou má každý jednotlivec podiel na spoločenskom produkte, bez ohľadu na to, ako veľmi on alebo ona k nemu prispeli. Spoločenská bezpečnosť môže hrať tiež dôležitú úlohu v udržateľnosti moderných spoločností. Lappe and Schurman argumentujú, že sociálne poistenie v modernej Číne má tak veľa spoločného s poklesom pôrodnosti ako politika jedného dieťaťa (Gordon and Suzuki 1990:104). Caldwell (1984) poukazuje na to, že sociálne poistkové programy a starobné dôchodky hrajú dôležitú úlohu v znižovaní rastu populácie v Kerale (India) a na Srí Lanke. Argumentuje tým, že keď je život vnímaný ako bezpečný, ľudia nepotrebujú obrovské rodiny, aby sa uistili, že o nich bude v starobe postarané.

Enviromentálna udržateľnosť

Pretože lovci-zberači s okamžitou spotrebou žili, väčšinu času, mimo priamych tokov z prírody, bolo ihneď zrejmé, keď bol tok prírodných služieb narušený. Udržateľnosť znamenala udržať schopnosť prírody poskytovať nevyhnutné veci pre život. Lovci-zberačí ukázali schopnosť nahradiť niektoré prírodné zdroje za mnohé iné, ale starostlivosť sa prikladala k udržaniu toku darov prírody (Woodburn 1980:101).

Nahradzovanie je tiež jednou zo základných hnacích síl ukrývajúcou sa za trhové ekonomiky, ale nadobúda omnoho rozdielnu a nákazlivú formu. V ekonomických trhoch, nezáležiac o aký zdroj sa jedná, náhrada zaň sa vždy objaví, pokiaľ je správna cena. Avšak odkedy je konečná miera trhovej hodnoty monetárna, všetky veci sú redukované na jeden spoločný menovateľ, peniaze. Nahradzovanie je založené na monetárnych hodnotách, ktoré môžu ignorovať základné charakteristiky nesúvisiace s okamžitými trhovými funkciami. Podľa ekonomického kritéria, ekonomika je udržateľná vtedy, keď jej schopnosť vytvárať príjmy je pokračujúca, to znamená, že monetárna hodnota prostriedkov jej výroby nie je klesajúca (Pearce and Atkinson 1993). Podľa tohto kritéria je, napríklad, “udržateľné“, vyrúbanie dažďové pralesa (podoby, ktorú ekonómovia nazývajú “prírodný kapitál”), ak je sieťový monetárny zisk z vyrúbania pralesa investovaný pre budúce generácie. Nezáleží na druhu investície. Mohol by to byť ďalší les, automobilový závod alebo dokonca finančná investícia. Prírodný kapitál a vyrobený kapitál sú náhrady, a teda všetko je zameniteľné, schopné byť nahradené niečim iným. Tento spôsob vnímania sveta zakrýva skutočnosť, že obetujeme kvôli prchavým ekonomickým ziskom životaschopnosť zdrojov, na ktorých závisí naša, ako druhu, konečná existencia.

Ekologickí ekonómovia navrhli udržateľné pravidlá, ktorá rozpoznávajú základný rozdiel medzi prírodnými zdrojmi a vyrobeným kapitálom. Goodland, Daly, a El Serafy (1993) navrhujú dve široké kritériá na to, čo nazývajú “silná udržateľnosť”: (1) udržiavať schopnosť prostredia asimilovať odpad priemyselnej spoločnosti a (2) udržiavať zásobu prírodných zdrojov, ako ornica, čistá voda a čistý vzduch, dôležitý pre ekonomickú aktivitu.

Rovnosť pohlaví a udržateľnosť

Hoci rozdiel medzi ženou-zberačkou a mužom-lovcom nie je taký jasný, ako sa kedysi verilo (pozri K. L. Endicott, tento zväzok), ženy v mnohých, pokiaľ nie vo väčšine lovecko-zberačských spoločnostiach, nachádzajúcich sa v tropických a miernych pásmach, dodávali množstvo potraviny pomocou zberu, hoci sa objavili výnimky aj v tomto vzore, najmä v kultúrach, ktoré sa adaptovali vo vyšších zemepisných šírkach, kde je rastlinná potrava relatívne vzácna. Závislosť na zbere určite prispela k nerovnosti pohlaví obyčajne prezentovaných vo väčšine lovecko-zberačských spoločností. V mnohých prípadoch v nedávnej minulosti, bolo postavenie ženy ostro redukované. Nízke spoločenské postavenie ženy v mnohých krajinách je často citované ako väčšinová spoluúčasť na neriadenom raste populácie (Jacobson 1987). Dokonca aj v poľnohospodárskych spoločnostiach hrali ženy dominantnú úlohu v pestovaní rozmanitosti a udržateľnosti v ekologických systémoch. Niektoré z najdôležitejších ekopolitických hnutí, ako napr. hnutie Chipko v
gharwalských Himalájach, sú vedené ženami (Norberg-Hodge 1991; Shiva 1993).

Kultúrna a ekologická rozmanitosť založená na bioregionalizme

Lovci a zberači okupovali všetky územia Zeme okupované modernými ľuďmi a zväčša to robili pomocou udržateľných technológií. Inuiti na severe v Severnej Amerike a Aborigéni v austrálskej púšti boli schopní žiť udržateľne v podnebí, kde priemyselno-spoločenskí ľudia nemohli prežiť bez pevnej podpory zdrojov z vonkajšku. Lovecko-zberačský životný štýl reprezentoval neobyčajnú a rozmanitú odpoveď na rôzne environmentálne podmienky. Po viac ako 2 milióny a viac rokov ľudskej existencie bolo možné nájsť široký rozsah životných štýlov a ekonomických základov v ekosystémoch od púšte cez tundru až po dažďové pralesy. Takáto rozmanitosť je kritická pre ochranu prírodných systémov. Vandana Shiva (1993:65) píše:
Rozmanitosť je vlastnosťou prírody a základom ekonomickej stability. Rozmanité ekosystémy podporujú rast rozmanitých foriem života a rozmanitých kultúr. Co-evolúcia kultúr, foriem života a prostredí uchovala biologickú rozmanitosť na tejto planéte. Kultúrna rozmanitosť a biologická rozmanitosť idú ruka v ruke.

V rozmanitosti životných štýlov je aj lepšia šanca pre ľudskú rasu, aby odolala otrasom, klimatickým alebo iným. Dasgupta (1995), Hern (1990), Homer-Dixon et al. (1993) a mnohí iní poukazovali na to, že homogénna svetová ekonomika je čiastočne citlivá na vznik environmentálnych a sociálnych “trhlín“.

Spoločné rozhodovanie

Záznamy lovecko-zberačských spoločností poukazujú na dôležitosť zhody a kolektívneho rozhodovania ako protikladu k individualizmu trhovej spoločnosti (Lee 1979, Marshall 1976, Turnbull 1965, Woodburn 1982). Tieto spoločnosti mali mechanizmy pre spoločenskú voľbu, ktorá im umožňovala vykonávať najlepšie rozhodnutia pre dlhodobé dobro skupiny.

Naopak, verejná politika v priemyselných spoločnostiach je stále viac založená na trhovom prístupe alebo pseudotrhovom prístupe ako je analýza nákladov a prínosov. Trhové výstupy sú založené na rozhodnutiach jednotlivcov izolovaných od zvyšku spoločnosti. Čo je dobré pre izolovaného jednotlivca v neosobnom trhu, nemusí byť najlepšie pre spoločnosť ako celok. Napríklad, v zmysle spoločenskej a biologickej hodnoty ekosystémov, pre spoločnosť ako celok, to dáva iba malý zmysel vylúčiť ich ako jednotlivcov konajúcich samostatne a tvrdiť, že budú pre budúcnosť menejcenní. Z pohľadu spoločnosti dáva malý zmysel predpokladať, že hodnota dýchateľného vzduchu, pitnej vody, alebo stabilného podnebia neustále a ostro klesá, čim viac sa dostávame do budúcnosti.

Trhové rozhodnutia odzrkadľujú záujmy jednotlivcov, nie nevyhnutne komunity a určite nie blahobyt zvyšku prírodného sveta. Robíme veľmi rozdielne voľby ako jednotlivci, ktoré by sme robili ako členovia rodín, komunít, národov, alebo dokonca ako svetových občanov.

A opäť, je toho mnoho, čo by sa dalo naučiť od domorodých ľudí. Inštitúcia súkromného vlastníctva nie je jediným mechanizmom na podporu efektívneho využitia zdrojov. V skutočnosti existujú záznamy, že spoločné vlastnícke režimy môžu byť efektívnejšie v riadení zdrojov, akým je rybolov, dokonca aj v súčasných kapitalistických ekonomikách, ako pravidlá založené na posvätnosti súkromných vlastníckych práv. Ako jednoduchý príklad, Acheson and Wilson (1996 ) argumentujú, že vidiecke a domorodé spoločenstvá praktikujú riadiace zásady, ktoré sú oveľa viac zhodné s biologickými vzormi a prirodzenou nepredvídateľnosťou zásob rýb. Dokonca aj medzi akademickými ekonómmi sa začínajú brať vážne teórie o manažmente spoločného vlastníctva (Berkes 1989, Hanna et al. 1996).

ZÁVER

Moderná doba je čoraz viac charakterizovaná zúfalstvom. Moderná spoločnosť sa zdá byť mimo kontroly a na pokraji mnohých nezvratných katastrof. Súvisiace problémy globálnej klimatickej zmeny, strata biodiverzity, preľudnenie a spoločenský nepokoj ohrozujú pravú existenciu civilizácie, ktorá sa najmä na priemyselnom Severe rozhoduje s takou nadvládou o kultúrach s jednoduchšími technológiami.

Je tak trochu utešujúce zistiť, že návod na prežitie je obsiahnutý v našej kultúrnej histórii. Súdiac podľa historického opisu lovcov-zberačov, sme po väčšinu času, čo boli ľudia na Zemi, žili v relatívnej harmónii s prírodným svetom a so sebou navzájom. Naše myšlienky a kultúry sa vyvíjali v týchto podmienkach. Pochopenie, ako lovecko-zberačské spoločnosti vyriešili základné ekonomické problémy, kým žili v obmedzenom životnom prostredí a s maximálnou ľudskou slobodou, nám môže poskytnúť kľúč k zaručeniu dlhodobého prežitia nášho druhu.

Ale lovci-zberači sú viac ako zaujímavé pozostatky minulosti, ktorej história nám môže dať hodnotné informácie o iných spôsoboch žitia. Lovci-zberači a ďalší domorodí ľudia stále existujú a stále ponúkajú alternatívy k vlastníckemu individualizmu svetového kapitalizmu. Domorodí ľudia sú v mnohých častiach sveta v popredí boja za ľudskú dôstojnosť a ochranu životného prostredia (Nash 1994). Napriek náporu svetovej kultúry, sa mnohí domorodí ľudia udržiavajú, dokonca rozširujú alternatívy k ekonomickému človeku (Lee 1993, Sahlins 1993). Tieto alternatívy nás jedného dňa môžu viesť k novej, environmentálne udržateľnej a sociálne spravodlivej ekonomike.

REFERENCIE

Acheson,). and J. Wilson (1996). Order out of chaos. American Anthropologist 98(3):579-94.
Barnard, A. and J. Woodburn (1988). Property, power and ideology in hunter-gatherer societies: an introduction. In T. Ingold, D. Riches, and J. Woodburn (eds.), Hunters and gatherers, vol. 11, Property, power and ideology, pp. 4-31. Oxford: Berg.
Berkes, F. (1989). Common property resources: ecology and community based sustainable development. London: Bellhaven
Caldwell, 1. ( 1984). Theory of fertility decline. New York: Academic Press.
Dasgupta, 1. ( 1995). Population, poverty and the local environment. Scientific American 272 (February):40-5.
Flannery,T (1994). The future eaters. New York: George
Frank, R. ( 1994). Microeconomics and behavior: New York: McGraw-Hill.
Gamble, C. (1993). Tune walkers: the prehistory of global colonization. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Gent gescu-Roegen, N. ( 1977). Inequality, limits, and growth froth bioeconomic viewpoint. Review of social economy 37:361-5.
Goodland, R., H. Daly, and S. El Serafy (1993). The urgent need for rapid transition to global environmental sustainability. Environmental Conservation 20(4):297-309.
Gordon, A., and D. Suzuki ( 1990). A matter of survival. Sydney: Allen and Unwin.
Gowdy, J. (1997). The value of biodiversity: economy, society, and ecosystems. Land Economics 73:25-41,
Gowdy, J. and S. O’Hara (1995). Economic theory for environmentalists. Delray Beach, FL: St. Lucie Press.
Hanna, na, S., C. Folke and K.-G. Maler (1996). Rights to nature. Washington, DC: Island Press.
Heilbroner, R. (1993). 21st century capitalism. New York: W. W. Norton.
Hera, W. (1990). Why are there so many of us? Description and diagnosis of a planetary ecopathological process. Population and Environment 12:9-42.
Homer-Dixon, T., J. Boutwell, and G. Rathjens (1993). Environmental change and violent conflict. Scientific American 268 (February):38-45.
Jacobson, 1. (1987). Planning the global family. Worldwatch Paper 80, Washington, DC: Worldwatch Institute.
Lee, R. B. (1968). What hunters do for a living, or, how to make out scarce resources. In R. B. Lee and I. DeVore (eds.), Man the hunter, pp, 30-48. Chicago: Aldine.
Lee (1979). The !Kung San: men, women, and work in a foraging society. Cambridge: Cambridge University Press.
Lee (1993). The Dobe Ju/’hoansi. Orlando, FL: Harcourt Brace.
Marshall, L. ( 1976). Sharing, talking, and giving: relief of social tensions among the !Kung. in R. B. Lee and DeVore (eds.), Kalahari hunter-gatherers, pp. 349-71, Cambridge, MA: Harvard University Press,
Nash, L (1994). Global integration and subsistence insecurity. American Anthropologist 96(l):7-3().
Norberg-Hodge, H. (1991 ). Ancient futures: learning from Ladakh. San Francisco: Sierra Club Books.
Pearce, D. and G. Atkinson (1993). Capital theory and the measurement of sustainable development: an indicator of weak sustainability. Ecological Economics 8:103-8. Riches, D. (1995). Hunter-gatherer structural transformations. Journal of the Royal Anthropological Institute 1:679-701.
Sahlins, M. (1972). Stone age economics. Chicago: Aldine.
Sahlins (1993). Goodbye to Tristes tropes: ethnography in the context of modern world history. Journal of Modern History 65:1-25.
Shiva, V. (1993). Monocultures of the mind. London: Zed Books.
Testart, A. (1.982). The significance of food storage among hunter-gatherers: residence patterns, population densities, and social inequalities. Current Anthropology 23(5):523-37.
Turnbull, C. (1965). The Mbuti Pygmies. New York: Simon and Schuster.
Veblen, T. (1907). Professor Clark’s economics. Quarterly journal of Economics 22:147-95.
Woodburn, J. (1968). An introduction to Hadza ecology. In R. B. Lee and I. DeVore (eds.), Man the hunter, pp. 49-55. Chicago: Aldine.
Woodburn (1980). Hunter-gatherers today and reconstruction of the past. to E. Gellner (ed.), Soviet and Western anthropology, pp. 95-117. London: Duckworth.
Woodburn (1982). Egalitarian societies. Man 17(3):431-51.